Kto som?
Vo veku 4 rokov som túžila hrať princeznú v nejakej rozprávke, lebo mi všetci hovorili “ty máš také krásne vlasy, úplne ako princeznička”. V zrelom veku 9 rokov som už vedela, že pôjdem zachraňovať zvieratá do Afriky a pritom ich budem tak krásne maľovať, ako sprievodca mojím milovaným seriálom Kráľovstvo divočiny.
O mojej budúcnosti sa v skutočnosti rozhodlo na strednej škole (aj keď som to vtedy ešte netušila), keď sme vďaka organizácii Junior Achievement Slovensko založili študentskú firmu. Zažila som vtedy, aké je dôležité, aby sa ľudia vo firme cítili ocenení. Aby každý robil to, v čom je dobrý a čo ho skutočne baví. Lebo inak to vo firme škrípe (a veru škrípalo aj v tej našej). A takisto som zistila, že keď robím to, v čom som skutočne dobrá, môžem sa bez veľkej námahy dopracovať k skvelým výsledkom. Ani som nevedela ako a dostala som sa ako jedna z 3 Sloveniek na medzinárodnú konferenciu do Kanady. Spoznala som množstvo ľudí, ktorým som doteraz vďačná.
V poslednom ročníku VŠ som nastúpila na oddelenie ľudských zdrojov do spoločnosti GlaxoSmithKline – firmy, ktorá je pravidelne oceňovaná ako najlepší zamestnávateľ po celom svete. Firmy, o ktorej sa dočítate v knihách, ktoré rozoberajú nové trendy v riadení ľudí. Firmy, kde som bola obklopená ľuďmi, od ktorých som sa mohla učiť. Tu som aj prvýkrát spoznala závan “slávy”, keď sme v roku 2007 získali ocenenie HR Oscar. Ja – mladá kočka pár rokov po škole – som zrazu odpovedala redaktorom Hospodárskych novín na ich otázky.
V roku 2009 sme získali ďalšieho HR Oscara – tentokrát za projekt riešenia rovnováhy práce a rodiny našich zamestnancov. Lebo hoci GSK väčšina zamestnancov milovala rovnako ako ja, zároveň cítili, že im práca neprimerane ukrajuje zo súkromného života. O tomto projekte, ale aj o iných témach som potom rozprávala aj na konferenciách, či na pracovných raňajkách Americkej obchodnej komory.
Keď sa mi v roku 2015 narodila dcéra, mala som za sebou pozíciu HR manažérky v 2 firmách a založenie shared service centra v Košiciach, ktoré za 1,5 roka vyrástlo na 400 ľudí. Mala som pocit, že už stojím nohami pevne na zemi. Ale bola to len ilúzia. Moje “dieťa pre pokročilých” otriaslo každým kúskom mojej sebadôvery. Veľmi rýchlo som sa musela naučiť, že aj keď moje dieťa ešte nehovorí, už má na veci jasný názor. Kočík som vymenila za šatku, naučila sa znakovať, pochopila o čom je Montessori, barefoot a iné veci, o ktorých som predtým nikdy nepočula alebo si dokonca hovorila, že “takto to ja určite robiť nebudem.”
Pred prvými Grétkinými narodeninami som sa vrátila k vízii, ktorú som si vymyslela tesne pred jej narodením. Vtedy som sa rozhodla, že nechcem raz ľutovať, že som zmeškala vianočnú besiedku svojich detí. Rozhodla som sa, že sa nechcem vrátiť do korporátneho sveta – a založila som si požičovňu Lega.
"Okolnosti môžete často zmeniť zmenou vášho postoja."
Eleanor Roosevelt
Najprv som si to neuvedomovala, ale podnikanie opäť odhalilo všetky moje strachy a pochybnosti o mojich schopnostiach. Vyvrcholilo to počas prvého lockdownu. Bola som vystresovaná, vyčerpaná a sklamaná zo seba samej. Vtedy som si uvedomila, že je úplne jedno, či pracujem v korporáte alebo vo svojej firme – stres a nestíhanie si musím vyriešiť sama v sebe.
Kruh sa uzatvára. Vrátila som sa k tomu, čo ma na práci HR manažérky bavilo najviac. Pomáhať ľuďom byť lepšími verziami samých seba. Vrátila som sa k metodikám, ktoré mi pomohli zbierať ocenenia v korporáte a doplnila ich vlastnými životnými skúsenosťami. Pomáham lídrom prísť na to, ako stihnúť všetky svoje povinnosti a mať pritom radosť zo života. A robí mi to radosť.
